U našich doma

Autor: Eva Fulajtárová | 15.11.2018 o 9:30 | (upravené 8.12.2018 o 14:52) Karma článku: 1,98 | Prečítané:  587x

Syndróm opusteného hniezda, nočná mora mnohých rodičov. Pred štvrťstoročím naše deti odchádzali z domu v čase, keď v porovnaní s dnešnou dobou, ich rodičia mohli im ešte sami priviesť na svet vlastného potomka - brata, či sestru.

Nie , moja životná púť nie je ešte na konci. Aspoň dúfam, že nie. Ale aj tak sa chcem zmieriť sama so sebou, možno si odpustiť, možno požiadať moje dospelé deti o odpustenie, lebo inak to už nejde. T o, čo dnes ja považujeme za obrovskú neprávosť, doslova hriech, spáchaný na mojich dospelých deťoch, zmeniť nejde. Ale potrebujem sa z toho akosi vnútorne  dostať, očistiť a nájsť odpoveď, či moje (naše)  konanie mojím deťom ublížilo, alebo je to iba môj problém.

Syndróm opusteného hniezda, nočná mora mnohých rodičov. Pred štvrťstoročím naše deti odchádzali z domu v čase, keď v porovnaní s dnešnou dobou, ich rodičia mohli ešte sami priviesť na svet vlastného potomka -  brata, či sestru. To sa však stávalo výnimočne a skôr ako ďalšie dieťa, rodičia začali riešiť bývanie. To svoje, v prospech ich dospelých detí a prvorodených  vnúčat.

Aj u nás to tak bolo. Síce nie v prospech detí, ale skôr to bolo o tom, že sme si chceli splniť  svoj vlastný sen z minulosti – bývať vo svojom, teda v dome. Ako tak, s odretými ušami a pôžičkami sme to zvládli  a po troch rokoch prestavby  starého domu sme menili adresu. Pred štvrťstoročím bývalo ešte zvykom, že človek staval svojpomocne, stavebné materiály i interiérové vybavenie domu nebolo nič moc, a tak sme si časom zhmotnili náš príbytok, familiárne zvaný „malý zámok“. Pre nás to bol „zámoček“, nemali sme susedov, odrazu sme mali dvor i záhradu, i psa. A možnosť prať i v noci, resp. robiť si doma všetko akosi po svojom. Pre nás „oáza“ kľudu a pokoja, pre iných prerobený starý dom.

  S pribúdajúcimi rokmi odbývaných „na zámku“, pribúdali i naše vnúčatká, princezné. Rok po roku a potom, tie ďalšie, akosi všetko preberali od tých starších.  Odrazu sme mali v rodine bábätká, ale nebolo kde dať postieľku. Jednu, dve... Nebolo kde uložiť veci malinkým, hračky. Kúpeľňa bola síce s oknom, ale bez možnosti okúpať dieťa s rizikom, aby som mu neublížila. V kuchyni sa to nedalo, obývačka ako taká nebola a dodnes nie je, tak čo s tým? Pochopila som. Naše bývanie vyhovovalo ná m dospelákom, resp. nám, ale akosi sa nedalo prispôsobiť malinkým. A tak je to dodnes. Obrovské priestory bez dverí, plné okien a dverí do ďalších priestorov,  s klímou príjemnou od mája do októbra a ... zvykli sme si. Aj my, aj naše dospelé deti, aj bábatka. Tie našťastie ako prichádzali, tak sa menili na malé princezné a už vedeli, že miesto postieľky je poschodová posteľ a letisko. Pomestili sa všetky tri. Hračky, oblečenie sme schovávali tam, kde im našli miesto ony samé, zvyčajne v šuflíkoch pod posteľou, resp. v krabici za posteľou. Dievčatká si časom zvykli, prijali medzi seba psa, vedeli urobiť s ním letnú i zimnú očistu vonku na dvore.

Čas sa zastaviť nedá. K našim princeznám pribudli ďalšie bábätká, a všetko sa akosi komplikovalo. Každý mal u nás to svoje miesto, len viac to nešlo. A tak, ako rástli, začali od nás odchádzať a už sa nevrátili. Prišli ďalšie, ale ...

Moje dospelé deti to s nami nikdy neriešili. Až  neskôr mi došlo, že  v snahe plniť si svoje sny, naše sny, sme im  vzali domov . Dnes to cítim tak, ako keby sme ich z domu, aj z ich domu, vyhnali.  Nebolo to z jedného dňa na druhý, to nie.  Trvalo to  rok, dva, kým sa aj oni ako tak zastabilizovali vo svojom a vytvorili domov svojím deťom. 

Žili sme príliš rýchlo. Svadby, stavba, vnúčatá. A financie. Problémy, veľa problémov . V snahe nezaťahovať naše deti do našej finančnej mizérie, sme robili, čo sme mohli. Stretávali sme sa iba  sporadicky, keď bolo treba pomôcť pri deťoch, či v rámci rodinných stretnutí. A ostatný čas sme obaja venovali zarábaniu financií. Takto to šlo celé roky, až kým ... možno až potom, keď už aj najmladšie vnúča stratilo záujem chodiť ku nám, som pochopila to, s čím sa mi aj dnes žije dosť ťažko.

V snahe bývať vo svojom (čo v tom období ešte nebolo reálne v paneláku), som mojim deťom vzala domov. Miesto, kde spolu žijeme viac ako dvadsať rokov, je pre moje dospelé deti všetko iným,  len nie domovom. Je to miesto, kde býva mama, otec. Moja dcéra, syn, či ich partneri nikdy u nás neprespali ani jednu, jedinú noc. To, že žijeme všetci v jednom meste, možno blízko seba, je ich vysvetlením. Ja som to prijala ako skutočnosť. Nikdy som to neriešila. To, že to bolo od nich gesto, ktorým nás chceli ospravedlniť, som pochopila oveľa neskôr.

 Do nového domu sme si preniesli „staré“ vybavenie bytu, ale izbu mojej dcéry a izbu môjho syna sme v predstihu presťahovali do ich nových domovov.  Nič z toho sme si do „nového“ so sebou nedoniesli a oni v našom novom bývaní nikdy nenašli nič z toho, čo by im pripomínalo detstvo. Nikdy sme im nevytvorili priestor, kde by si mohli sadnúť a spomínať.

Dnes sa čudujem, prečo moje deti odmietajú ku nám chodiť. Nie kvôli vzťahom, tie sú primerané. Moje deti, ich deti, vnúčatá, sú u nás vždy iba návštevou. Nikdy u nás nevarili, neupratovali , netrávili bežný rodinný život. Dnes  je pre mňa ich návšteva sviatkom. Dýchala by som za ne, ale to nestačí. Nie je to ich domov, nič ich tam neťahá, to málo, čo máme spolu v tom dome odžité, má už inú podobu. Deti, vnúčatá – tie sú už dospelé a ako také nás celkom prehliadajú. Dôvod. Zrejme existuje, ale nikdy nemali záujem o tom rozprávať, resp. pre nich je tento stav úplne normálny. Existujú sociálne siete, takže aký problém.

Je mi ľúto, že naše bývalé susedy, moje kolegyne, tento problém akosi riešiť nemusia. Dôvod? Nikdy nemenili adresu. Je pravdou, že prerábka štvorizbového bytu je finančne náročná, ale kto na to mal, dal sa  na to nahovoriť, kto nie, býva tak, ako kedysi aj my. Ale štyri izby sú štyri izby, deti síce odišli, niektoré veľmi, veľmi ďaleko, ale domov im zostal. Vedia, že  tam doma, je mama, otec a miesto, kde  môžu prespať, spomínať, keď treba, aj vyplakať sa. Lebo:  Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Už ste videli, aby Mikloško ustúpil?

Ako demokrati hľadali kandidáta.


Už ste čítali?